Veci nie sú len čierne a biele, existuje mnoho odtieňov šedej.

Sebastian

24. října 2016 v 18:35 | Haiiro Paris
"Bu!" ozvalo sa pri dverách do starej kôlne. Sebastian takmer zletel z balíku sena na ktorom sedel. Našťastie v dverách nestála žiadna obluda z hororového filmu, ale len jeho kamarát Alex.
"Fuj, riadne som sa ťa zľakol."
"Veď to bol zámer, ty pako."
"hahaha, predstav si ako by si sa ty cítil kebyže sedíš v tmavej kôlni a zrazu sa vo dverách zjaví čierna silueta s nožom v ruke."
"nesťažuj sa, veď ty si bol hladný." To už z vrecka v bunde vyťahoval veľkú hrudu syra.
"Dobre, dobre. Ukáž čo si to doniesol."
"Nejakú parenicu od suseda. Mala by byť dobrá."
"Chcieť od teba aj chlieb by bolo asi priveľa, nie?" zaškeril sa na svojho spolužiaka.
"Ale jasné, že nie brácho. Tu máš." z druhého vrecka vytiahol malý bochník chleba. Alex nikdy nenosil tašku a Sebastiana vždy zaujímalo ako sa mu všetky tie veci zmestia do vreciek. On sám tam nosil len mobil a peňaženku.
"Chytaj." Napriahol sa ako hráč baseballu a elegantne hodil kamarátovi kus chleba.
"Hmm, dobrý. Ale je ti jasné, že takto sa veľmi dlho neuživíme."
"No tak, nestresuj. Veď sme zdrhli len predvčerom. Peňazí ešte dosť a keď nebudú tak si to zariadime nejako inak," uškrnul sa na Sebastiana.
"Ty máš vždy na všetko riešenie, však?" podpichol ho, ten deň už snáď päťdesiaty raz.
"To si piš! Veď musí aspoň jeden z nás byť schopný." S úsmevom mu to vrátil a odkrojil si ďalší krajec chleba.
"Že to hovoríš práve ty!"
"Tu máš syr a jedz nech mám od tých tvojich rečí aspoň na chvíľu kľud."
"Ts, ako keby ja som tu bol ten otravný a ukecaný."
"Veď si. Máme to pekne rozdelené. Ja som mozog operácie a ty si taký ten..." začal rozhadzovať rukami, "no videl si Shreka?"
"Samozrejme, veď kto nie."
"No tak ty si ako ten oslík."
"No ďakujem pekne. A odkedy je toto operácia? Proste si zbabelo zdrhol z domu."
Spražil ho pohľadom. V momente akoby vzduch okolo nich o pár stupňov ochladol. "Tak prečo si ešte tu so mnou?" Vtedy Sebastian vedel, že prestrelil.
"Brácho, nenechal by som ťa potulovať sa po svete samého."
"Prosím ťa, nerozprávaj ako keby si prehltol knihu z minulého storočia. Nie sme Tom Sawyer and Huckleberry Finn a nie si ani na hodine literatúry, tu nemusíš šplhať."
"Ale no tak. Ja som to tak nemyslel." Znova ho napadlo, že náladovejšieho človeka ako Alexa asi nestretol.
"Vieš čo..." odkráčal preč a zabuchol za sebou dvere tak, že sa celá kôlňa otriasla v základoch.
Sebastian mal sto chutí odkráčať na vlak a vrátiť sa domov, ale nechať Alexa samého v nejakej dedine nechcel. Bol preňho ako brat, prešli si spolu mnohými vecami. Ale tentoraz to bolo iné. Alex mu odmietal povedať čo sa doma stálo tak zlé, že odišiel preč. Mnoho krát mu hovoril ako utečie, ako sa už viac nenechá komandovať, ale vždy keď mu ochladla hlava povedal, že to bolo len tak a život išiel ďalej.
Povedal si, že sa naňho nevykašle a ostane s ním a tak je zbytočné príliš uvažovať. Keď sa vráti a bude znova fajn, pokúsi sa to od neho vytiahnuť.
Zvalil sa na improvizovanú posteľ, ktorú tvorila deka na kôpke sena a pod hlavu si zmotal Alexovu mikinu. Keby nebol odišiel mohol ju mať ako vankúš on, jeho chyba, pomyslel si. Ešte chvíľu bol hore a cez diery medzi spráchnivenými doskami tvoriacimi strop kôlne sledoval hviezdy. Bolo mu ľúto, že v meste ich nie je vidieť, mal ich rád. Po chvíli ho zmohla únava a ani si nevšimol kedy sa Alex vrátil.
"No ty si fakt kamoš, zaberieš celú deku a ešte mi aj vezmeš mikinu." Otočil sa a rozhodol sa, že pohodlnejšie ako na doskách kôlne sa vyspí vonku na tráve a tak sa tam aj rozvalil.
Ráno však zistil, že to nebola až taká dobrá voľba. Oblečenie mal celé mokré od rosy.
"Au, čo to sakra robíš?" ozvalo sa hneď po tom ako Alex spiacemu Sebastianovi vytiahol spod hlavy svoju mikinu.
"Nemal si mi brať moje oblečenie." Zasmial sa.
"Takže znova kamoši?"
"A čo sme dievčatká v prvej triede aby sme si museli hovoriť, že sme kamaráti?" vzdychol si a pokračoval: " a samozrejme, že áno. Len sa pokús mi nebrať moje veci."
Sebastian bol rád, že sa všetko vrátil odo starých koľaji.
"Ts ts, nevieš náhodou kto má so sebou môj ruksak?" odpoveďou mu bol, nie príliš kamarátsky úder do pleca.
"Nerozmýšľal si nad kariérou profesionálneho boxera?"
"Keď už to hovorí, tak by to možno nebolo zlé. Je najvyšší čas začať trénovať." A tak Sebastian utŕžil ďalšie údery do pleca, tento krát však menej silné.
"Vieš o tom, že boxovacie vaky by nemali byť živé?"
"Naozaj? To mi nikto nepovedal," a pokračoval v udieraní.
......
Alexovi už po tisíci raz v ten deň zapípal mobil.
Kde si?
Prečo si preč?
Vráť sa
Odpisuj
Viem, že si to čítaš, neignoruj ma
50
60
80 krát som ti volala, budem pokračovať kým mi nezdvihneš
Prosím,
Odpoveďou bolo len: Nechaj ma tak
Prečo mi to robíš?
si pre mňa všetko
nechcem ťa stratiť
si môj svet, môj život
Zasa odpovedal len jednoduchým: Nechaj ma tak
Vysvetli mi to
prečo si sa na mňa vykašlal?
prečo ja?
ubližuješ mi
haloooooooooo
kde si?
ak sa nechceš vrátiť, pôjdem za tebou
kamkoľvek budeš chcieť
ty ma už viac nemáš rád?
alebo si nikdy nemal?
Takže to všetko bola len hra?
Nič pre teba neznamenám?
zdrhnúť s kamarátom kľudne, ale odpovedať mi nič....
Prosím, nechaj ma
Zas? Nič iné nevieš povedať?
aký si bol výrečný keď si mi hovoril, ako veľa pre teba znamenám a teraz?
pozri sa na seba!

"Dávaj pozor aby ti ten mobil nevybuchol z toľkého vyzváňania." Zakričal naňho Sebastian z druhej strany záhrady.
"Sklapni." Zakričal mu naspäť Alex.
"Ja som celý čas ticho. To len hrdlička otravuje." Sadol si k nemu na lavičku pred kôlňou.
"Prosím, volaj ju Sára."
"Keby si bol zahodil mobil ako ja, tak teraz nás to tu neotravuje."
"Jasné. A okrem toho by sme nevedeli aký je čas a nemali by sme ako telefonovať."
"A komu by sme telefonovali?"
"Neviem."
"Napríklad by polícii, ktorá nás už určite hľadá."

......
Sebastian sa práve z rebríka naťahoval po najväčšiu hrušku, ktorá však visela tesne pod vrcholcom stromu keď sa zrazu pred ním zjavilo malé ryšavé dievčatko. "Ahoj," veselo naňho zvolalo. Sebastian takmer spadol z rebríka. "A.. a... ahoj." Vykoktal.
"Čo robíš v našej záhrade?" spýtala sa a obdarila ho obrovským úsmevom pri ktorom sa jej ukázali jamky v lícach.
"Ja? No ja tu...."
"Zbieraš hrušky, to som si všimla." Sebastián sa musel zasmiať
"Áno, to si trafila. Zbieram hrušky."
"Ale podla toho ako si sa zatváril keď som prišla mám pocit, že naši o tom nevedia."
"No.. nevedia." Podal jej jednu z hrušiek a sadli si vedľa seba na trávu.
"Mamička by nebola veľmi nadšená keby ťa tu našla. A čo tu teda robíš? Okrem toho, že vyjedáš dedkove hrušky?" takmer mu zabehlo sústo. Avšak táto malá priamočiara dievčinka sa mu pozdávala.
"S kamarátom sme na ceste a nemali sme kam ísť a tak sme tu."
"A prečo ste nemali kam ísť?"
"Vieš my ... no ... to je zložité?"
"Myslíš? Tak to skús nejak zjednodušiť."

"Dobre, ale sľúb, že to nikomu nepovieš." Dievčatku pri zmienke o niečom tajnom zaiskrili oči.
"Čestné skautské."
"Ono je to tak, že kamarát už viac nemohol byť doma a tak odišiel. A nechce aby ho našli."
"Kamarát? A prečo nebývate u teba ale u môjho dedka v záhrade?"
"No vieš, u mňa v byte by ho ľahko našli a musel by sa vrátiť domov."
"Jasné," chápavo prikývla.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama