Veci nie sú len čierne a biele, existuje mnoho odtieňov šedej.

Květen 2016

Dôvera

12. května 2016 v 18:44 | Haiiro Paris
Mladá, dôverčivá...
Taká som bola než prišiel zlom. Z čista-jasna sa zrazu môj svet zatemnil a ja som zrazu začala upodozrievať všetkých. Aj svoju druhú polovicu.
Celú mladosť som si nadávala za svoju naivitu, ale svet bol oveľa krajší keď som si o každom myslela, že hovorí pravdu, môžem mu dôverovať, môžem mu povedať čo chcem, tajomstvá zostanú tajomstvami.
Ale zrazu keď mi spadol z očí závoj bezhraničého dôverovania, videla som ako mi klamal do očí. On, ona, aj ďaľší.
Bolo mi priam na vracanie. Ten rozhovor mi prišiel tak komický. Z úsmevom na perách sme si z očí do očí klamali.
Nachádzam v sebe otázku, načo sú v tejto dobe teda vôbec vzťahy?
Nie sú náhodou priateľstvá a vzťahy o dôvere, o porozumení?
Klamstvo je v šade okolo nás a až v tomto veku som si v plnej miere uvedomila, že je to asúelt ľudského života v ktorom sa treba naučiť plávať.
Ale teraz podozrievam každého, bojím sa čo si hovoria za chrbtom, cítim sa trápne keď viem, že to čo od niekoho počúvam je klamstvo! Blud!
Tak málo chcem od ľudí.
Trošku úprimnosti.
Pravdy.
Ako môže celý svet takto fungovať? Veď aj tie "dobré" milosrdné lži. Alebo to, že čo človek nevie to ho nebolí. Chcla by som sa vrátiť do rokov detskej naivity.
Chcem aby boli ľudia ku mne úprimní. Ale myslím, že proste nebudú. To nie je vec, ktorá by sa dala niekomu nanútiť.

Ako si mám vybrať ľudí, ktorím môžem veriť?

Sama

12. května 2016 v 18:35 | Haiiro Paris
odsúsená na zánik?
hľadám svetlo
opustím niekedy nepriehľadnú tmu?
odpoveď nevie nik

Moje lásky

12. května 2016 v 18:30 | Haiiro Paris
Nechápem čo cítim.
Do akej miery je to priateľstvo? Kde začína láska?
Mnohokrát mám pocit, že nie som schopná priateľstva s mužmi. Dá sa to? Prečo v každom rozhovore nachádzame flirtovanie? Ako vlastne fungujú priateľstvá medzi mužom a ženou?
Oscilujem medzi chvíľkovou nenávisťou a myšlienkami aké by to bolo kebyže sme boli spolu. Kebyže si ma bol býval chcel... Ale nie, ty si ma nikdy nechcel, aj keď som ti otvorila svoje srdce...
Prečo mám stále ten zvlášty pocit v žalúdku keď sa spolu rozprávame? Prečo tebe prehliadam v rozhovoroch drobné urážky, škaredé slová a inému to zas vytýkam.
Verím na osud. Stále si hovorím, že našim osudom nie je byť spolu. Keby bolo tak už chodím s tebou, nie?
Ale bojím sa typického scenára, že sa stretneme po pár rokoch a uvedomíme si, že náš život bol len chyba, že úpráve ty si ten s kým budem šťastná. Ale potom ma zas udrie tá pravdivá myšlienka, že ty si ma nikdy nechel, NIKDY, NIKDY!!!
A ešte si sa mi čudoval a vyvracal mi myšlienku, že ma nikto neche.. ale veď ani ty si ma nechel.

Viem, že moje srdce je otvorené mnohým. Moja duša je plná príbehov, neviem si predstaviť jeden život. Chcela b som zažiť všetky druhy lásky, rôzne pocity, počuť všetky pekné slová.

Ty, láska a knihy

12. května 2016 v 18:25 | Haiiro Paris
Dá sa pochopiť láska bez čítania kníh?
Dokáže niekto pochopiť jej pravý význam bez toho, že by videl ako sa tento cit prežíva? Prichádza prežívanie lásky jednoducho prirodzene?
Ja by som bez kníh asi nevedela koľko rôznych foriem lásky existuje. Koľkokrát by som si ani neuvedomila, že to čo som k nemu, či inému cítila bola láska. Alebo aspon jedna z jej mnoha foriem.
Naozaj vieš žiť lásku aj bez toho aby si videl ako sa to dá inak? Ako sa dá láska prežívať viac? Nemyslím si, že tvoje srdce je naplnené, nemyslím si, že tvoja duša vie čoho je schopná.
Nenazývala by som to povrchným citom, ale jemné odtienky zaľúbenia vynárajúce sa v našich životoch by mali za sebou niesť veľkú rieku myšlienok, pocitov, emócií.
Povieš mi niekedy, že som ti chýbala? Prečo?? Lebo necítiš, že by som ti mohla chýbať.
Povieš mi, že ma máš rád? Načo?? Veď o ževraj viem.
Tak kladiem otázku aj vám ostatným, myslíte, že človek je plne schopný pochopiť posolstvo lásky bez kníh?