Veci nie sú len čierne a biele, existuje mnoho odtieňov šedej.

stratená v známom 1.

3. listopadu 2015 v 21:06 | Haiiro Paris |  Kapitolové
Sedela som na fontálne a pozorovala holuby. Už dobrých dvadsať minút sa prechádzali dookolo po šedých kachličkách, ktoré snáď zažili aj prvú svetovú vojnu. Celý tento architektonický zázrak, bol z doby kamennej. Tuším som počula, že tá fontána v svojej dobe vyhrala aj nejaké ocenenie, čo sa mi, ale nechcelo veriť.
Dúfala som, že nezačne pršať. Slnko síce nevyšlo už dobrých pár dní, mraky len výstražne sedeli na oblohe, ale nevypadla z nich ešte ani kvapka. Bola by som veľmi nespokojná keby sa tak stalo práve teraz, veď nečesala som sa skoro hodinu, aby som nakoniec vyzerala ako zmoknutá sliepka.
Napriek tomu, že som sa celé ráno chystala, vstala som dostatočne skoro aby som mala ešte aj pred školou čas. Aj so zastávkou na kúpenie si kávy mi ostávalo skoro dvadsaž minút do začiatku vyučovanie. Moje obľúbené latte mi už takmer vychladlo, ale ja som ho radšej pila pomaly pretože som nemala čo iné robiť.
Zrazu objekt môjho pozorovanie, áno tie extrémne zaujímavé našuchorené holuby, vzlietli v chaotickom kŕdlli a preleteli do kríkov pár merov odomňa. Zdvihla som pohľad aby som zistila kto mi narušil zábavu. Uvidela som jeho. Typická voľná košela s rozopnutým gombíkom zastrčená v svetlých rifliach, hnedé rozfúkané vlasy a okuliare v striebornom ráme. Rozhodne s úsmevom na perách kráčal ku mne.
"Dobré ránko pán profesor."
"Dobré ráno, čo ty tu takto?"
"Ale prišla som skoro a nemám čo robiť, nejak ma to neláka ísť dnu, aj tak máme vždy zamknutú triedu." A mám príliš pekný outfit aby som si sadla na chodbu pri triede ako som to robievala kedysi, dodala som si v hlave.
"A ták, idem ja, vidíme sa na hodine."
"Dovidenia." Vyčarila som úsmev, ale vlastne mi celá táto konverzácia prišla zbytočná a možno aj trošku trápna, ale tak čo, aspon sa snažil byť milý. Bolo mi ho celkom ľúto, bol to dobrý chlap, len nejak ho bohužiaľ nikto v našej triede nemal rád. Dobre, možno nie úplne všetci ho neznášali, ale neptril k obľúbeným profesorom.
"Ahooooj." V diaľke na mňa mávala Jana. Už som si zvykla, že ma takto strápňuje pred celou ulicou, naštastie v blízkosti sedela len skupinka bezdomovcov. Zobrala som si kabelku a vykročili sme spolu ku škole, po ceste som vyhodila pohár z nedopitého studeného latte.
Usmial sa na mňa, ako mi pridržal dvere keď som vchádzala do školy. Určite zas fajčil na lavičke pred školou, akoby mu vôbec nevadilo, že dával študentom zlý príklad.
"Počúvaj, nevieš kde sme?"
"Veď ja neviem ani len kde má hodinu moja skupina," zasmiala som sa, "ale pri skrinke ti poviem." Ako sme šli dlhou chodbou hrabala som sa v kabelke. Aj keď si vždy hovorím, že si zapamätám kam si dám kľúče, tie malé potvory akoby sa predomnou schovávali. Až keď som si povyberal zvyšné veci šťastne sa na mna usmievali na dne tašky, akoby im robilo radosť, že sa hnevám. Keď som si odložila kabát a vzala knihy konečne som sa pozrela kde teda máme hodinu.
"Ja ti tak závidím. Vy ste hneď tu vedľa a my až na treťom. Hneď zrána rozcvička po schodoch."
"Nemáš čo závidieť, radšej by som išla aj na desiate, kebyže nemusím vidieť Ropuchu."
"Aspon to máš hneď za sebou. My najskôr Sida, potom telesnú a potom ešte aj Ropuchu. Na umretie tento deň." snažila som sa, napchať si všetky knihy do kabelky, aby som ich nemusela mať v ruke.
"No dobre, dobre. Ale nesťažovala by som sa kebyže zaspí a nestihne našu hodinu. Alebo keby sa jej pokazila električka..." Jana začala jesť. Ešte len prišla do školy a užť jedla, ja som v škole ani len nemala chuť jesť.
"Hahaha, tá striga by sem prišla aj na metle keď by sa jej pokazila električka. Veď vieš ako Ropuške záleží na každej jednej minúte kedy môže preberať." Bohužial sa mi nepodarilo dať knihy do kabelky a tak som angličtinu musela niesť v ruke spolu s vreckom s úborom na telesnú.
"Idem ešte na wecko." otočila sa Jana a so žemľou v ruke odkráčala preč, bez pozdravu, ako inak. Bola trochu svojská, ale mala som ju rada.
"Dobré ráno." ozvalo sa mi za chrbtom.
"Ahoj Karol, ako sa máš?" Trochu som sa začudovala jeho prítomnosti, pretože blicovanie prvých hodín bola jeho špcialita. Ehm, takisto aj druhých hodín, celých dní.
"Dobre, neodnesiem ti to?" Odmietla som mysliac si, že toho mám málo, ale už na začiatku schodiska som to oľutovala. A to sme mali pred sebou ešte tri poschodia. Zvyšok schodiska sme prešli mlčky.
Pred triedou nás už čakali zdeprimované tváre našich spolužiakov. Z ich očí kričal smútok a nechuť, typickí študenti.
"Čauteeee."
"Ahoj." ozvalo sa znudene. No pekne, akoby ani nemali radosť, že ma vidia. No dobre, srandujem, neočakávam radosť z pohľadu na mňa, ale keby aspoň ocenili moju námahu s kučeravými vlasmi. Keďže moje lokne nikoho nezaujali tak som sa pridala k sediacim na parapete a začala si opakovať to z čoho nás Sid chcel skúšať.
Privalil sa ako veľká voda tesne pred zvonením. Ten chlap ma vážne hneval svojou dochvíľnosťou, veď keby na zazvonenie len vyšiel z kabinetu a ubral nám tak aspon pár sekúnd z hodiny. Lenivo som sa vybrala do triedy, samozrejme široko sa naňho usmievajúc, dúfajúc, že ma nebude skúšať.
Buchhhh... ozvalo sa na celú chodbu ked som vyšla z triedy. Ten truľo ma vyskúšal, akoby nepochopil moje veľavýznamný úsmev zanemanúci, že nič neviem. Možno som to trochu prehnala s tým zabuchnutím dvier, keď ma zhovievavo počas hodiny pustil na toaletu. Ale prečo ma do kelu skúšal?? Akoby tam nebolo štrnásť ďalších ľudí... ale tak nemôžem sa sťažovať, mohlo to byť aj horšie ako 2/3, ale poriadne mi to pokazí priemer. Ja mám rada keď mám jednotky, ale musím priznať, že som tomu nevenovala dosť času. Vlastne žiaden, ale komu by sa chcelo nosiť si domov knihy z angličtiny a niečo sa učiť? pfff...
"Ale slečna, toto sa robí?" vytrhol ma z úvah jeho hlas. Ani som si nevšimla, že kráčal po chodbe oproti mne, taká som bola zamyslená nad tou tragédiou na hodine.
"Ach, prepáčte pán profesor, ja som nechcela," vlastne som ani tak neklamala, predsalen aj prievan v tom zahral svoje.
"Mne sa nemusíš ospravedlňovať, ale nemyslím, že pán Andrews ocení, že si skoro rozbila dvere."
"Tak zas nedramatizujme, iba som ich trochu zabuchla." oponovala som mu. Čo vlastne robil v strede hodiny na chodbe, veď je to profesor, má byť v triede a pekne učiť.
"Ako myslíš." otočil sa a odkráčal smerom ku kabinetu.
No toto mi naozaj chýbalo, aby ma ešte Kajer poúčal. Pri pohľade do zrkadla som si všimla, že sa červenám, no paráda, pomyslela som si. To, že som sa niekedy nekontrolovateľne začala červenať, som naozaj nemala rada. Niektorí ľudia tvrdia, že červenanie sa je milé, ale pardón, čo je milé na tom, že vyrerám ako paradajka, paprika či rak?
Môj prvý poprázdninový deň teda začal naozaj parádne...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama