Veci nie sú len čierne a biele, existuje mnoho odtieňov šedej.

Dve malé žurnalistky 1.

18. listopadu 2013 v 20:38 | Haiiro Paris |  Jednorázovky
Malý príbeh o dvoch dievčatách snívajúcich, že sa z nich stanú novinárky. Je to síce jednorázovka, ale bude mať viac častí. Dúfam, ale, že sa mi ju podarí dopísať do konca mesiaca.
Po večeroch píšuci
Autor Haiiro Paris



Zazvonil zvonček na prvú hodinu a Maťa práve dobehla za Katkou.
"Super sme tu načas. Kde sa máme s Vierou stretnúť?" pýtala sa Katka, ktorá dovtedy na Maťu čakala pri šatniach na prízemí.
"V učebni etiky."
"Och nieeee, hneď po ránu sa mám trepať na tretie?"
"A to ešte ani nezačalo, dnes sa ešte nabeháme."
V ten deň prebiehala v ich škole akcia prlná prednášok, workshopov a stánkoch s rôznymi úlohami. Ony ako členky redakcie t museli poctivo všetko obehať, nafotiť a napísať o tom reportáž. Neboli síce jediné, ale aj 6 novinárov na takú akciu je málo, hlavne keď väčšina prednášok a workshopov začínala a končila v rovnakom čase.
"Ahojte baby, viete čo? Ja som tu už od siedmej." Začala Laura, hlavná redaktorka, hneď ako prišli k triede.
"Vážne? A čo si tu, prosím ťa, robila?"
"Zástupkyňa mi musela všetko ešte raz vysvetliť, pretože sa robili zmeny v programe. A teraz mám kompletný program a už som aj zatriedila kto čo bude robiť."
"Je pól." zahlásila Natália, pozerajúc sa na hodinky. "Ona tu má byť prvá a nie posledná."
"Dievčatká, už som tu." ozvala sa im za chrbtom Viera, korá si práve vyberala z tašky okuliare. Keď ich mala na nose, znova sa začala hrabať v taške. "Jaj, ja tu tie kľúče nemám," a hľadala ďalej. "Už si spomínam, nechala som ich pani zástupkyni. Laura, zbehni prosím pre ne."
"Už idem." a odbehla po chodbe, ešte stále zababušená v šály, s čiapkou na hlave, aj keď už bola v škole viac ako pol hodinu.
Keď sa vrátila, otvorila im triedu a porada sa mohla začať.
"Ja idem doniesť ešte nejaké staršie čísla, aby ste sa mohli inšpirovať." povedala Viera a odišla.
"Myslím, že môžme začať aj bez nej." poveda Laura a odpoveďou jej bolo súhlasné prikývnutie všetkých hláv.
"Takže, Sarah, ty bueš fotiť malé deti na ich prednáškach, tu máš rozpis," podala jej tabulku s časmi a triedami, kde sa konali prednášky, "a Mišo, pôjde s tebou a bude si to zapisovať."
"Andrej, ty a ja si veumeme na starosť rozhovory s prednášajúcimi medikmi."
"Ty, Katka, budeš fotiť všetko to čo nefotí Sarah, to znamená, prednášky všetkých starších, workshopy a všetky stánky na chodbách."
"A ja?" spýtala sa Maťa, lebo jej nebola zatial pridelená žiadna úloha.
"Ty budeš chodiť s ňou a všetko si zapisovať."
"Jo! to bol vždy náš sen tvoriť takýto novinársky tím."
"Jasné." pritakala Katka s úsmevom.
Práve vtedy sa vrátila Viera a v ruchách niesla hromadu časopisov. "Už ste sa rozdelili?"
"Áno."
"Fajn, ale ja si to aj tak všetko obehám aj sama." Nikto nenamietal, veď predsa len ona bola vedúca ich školského časopisu.
"Dokelu, už je trištvrte na osem a malo to začať o pol, nestíhame." strachovala sa Maťa.
"Pohoda, ono to začne najskôr o ôsmej a aj tak budú určite problémy s organizáciou." snažila sa vniesť do toho pokojnú atmosféru Laura.
Katka a Maťa si robrali svoje veci a vybrali sa na chodbu.
"Takže, kde začať?"
"Navrhujem prvé poschodie a potom ísť postupne až po vrch."
"Fajn." Súhlasila Katka, vyberajúc si foťák z puzdra, ktoré si ledabolo prevesila cez rameno.
"Trieda 105. Tam by sme mali ísť najskôr."
"Okej, ale klopeš ty." zasmiala sa Katka.
"Samozrejme, veď ako inak." Zaklopala a otvorila dvere. Na jej počudovanie bola trieda prázdna, stoličky ešte vyložené.
"A už to začína, typický školský chaos." a znova sa zasmiala.
"Tak ich ideme hľadať." Podla hluku vychádzajúceho z triedy na konci chodby ich ľahko objavili.
"Čo tam robia? Veď to je číslo 113, oni majú byť niekde úplne inde," otočila sa na učiteľku, ktorá dávala na deti pozor, "pani profesorka, ste v zlej triede."
"Naozaj, Maťa? Veď mne bolo včera povedané, že máme byť tu."
"Nie, nie, my sme dnes dostali informácie od zástupkyne a ona to pomenila, pozrite," aukázala jej rozpis, kde boli zvýraznené triedy.
"Máš pravdu."
Keď sa presunuli do druhej triedy našli tam prvákov. "A vy tu čo robíte?"
"Máme byť v tejto triede."
"Nie, tu máme byť my." A zamávala im rozpisom, ktorý stále nevrátila Mati.
"Aha. Deti, ideme sa presúvať," zvýšila hlas a deti sa vyhrnuli na chodbu, kde sa vytvorila slušná tlačenica.
"Juj, my už radšej pôjdeme." nenápadne sa z toho chaosu vykrútila Katka.
"Ty zloba! Čo ma nečakáš!" Hrane sa na ňu hnevala Maťa, keď ju dobehla za rohom chodby.
"Ale no," smiala sa Katka, bola rozhodnutá, že dnes jej deň len tak niečo nepokazí.
"Tak teda ideme na to druhé poschodie," a vybrali sa hore po schodoch, ktoré si pamätali aj viac ako ich rodičia.
"Ideme z ľava do prava," zavelila Katka.
Prešli dlhou chodbou a na poslených dverách visel nápis sexuálna výchova chlapci
"Nejdem prvá."
"Ale ja som šla prvá minule."
"Ale ty si žurnalistka, ja len fotím."
Maťa s nevôľou otvorila dvere a hneď na to očervenela ako zrelá paradajka, "ehm, prepáčte, že ruším, my sme z časopisu."
Katka medzitým vošla a rýchlo si cvakla dva zábery na triedu. "No, asi to nie je príliš..." a zvyšok už nepočula, lebo sa rýchlo prešmykla z triedy.
"Ty! Zas si ma tam nechala strápňovať sa."
Katka na ňu len hodila nevinný úsmev a vybrala sa ďalej po chodbe.
"Dvere číslo 248, čakám ťa tam," a pobehla.
"Dobrý deň, pani profesorka," slušne sa usmiala na staršiu zváskavenú dámu v príliš krátkej sukni.
"Dobrý deň," zo slušnosti odzdravila, aj keď Katka silne pochybovala, že aj po tých dvoch rokoch čo ju učí, vie ktorá z jej študentiek je.
Znova si cvakla dna zábery a stala si do rohu triedy, aby nezavadzala študentom, ktorí sledovali prednýšajúce medičky.
Pri tom ako sa otáčala zazrela opovrhujúci pohľad jednej zo svojich spolužiačok, ktorá mala vedenie asi také dlhé ako vlasy, ktoré si dynamicky obtáčala okolo vychudnutého prsta.
O chvíľu sa otvorili a hneď na to zatvorili dvere. Maťa hneď po príchode do triedy vytiahla zápisník a rýchlo si tam zapisovala to, čo hovorili medičky.
"Ideme?" perami Katke naznačila, keď dopísala. Tá jej odpovedala súhlasným prikývniutím.
"Dovidenia," slušne pozdravili učitelku a už ich v triede nebolo.
"Výborne, už máme jednu triedu, ešte ostatné a máme to hotové."
"To sa ti povie, veď už máme len necelú hodinu."
"Nestresuj," stále nestrácala dobrú náladu Katka, ale už jej začínalo byť nepríjemne teplo, "teraz si poďme pozrieť ukážky resuscitácie."
Prvá trieda do ktorej nazreli si práve vysvetlovala umelé dýchanie.
"Teraz jej zapchaj nos a prilož ústa cez celé jej ústa," vysvetlovala žiačke prácu s figurínou, jedna z medičiek.
"Hlúpe vlasy, veď mi kvôli nim zomrie pacient," povedala, keď už si tretí krát zakladala za vlasy neposlušný prameň, ktorý jej liezok do tváre.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama