Veci nie sú len čierne a biele, existuje mnoho odtieňov šedej.

Listopad 2013

Dve malé žurnalistky 1.

18. listopadu 2013 v 20:38 | Haiiro Paris |  Jednorázovky
Malý príbeh o dvoch dievčatách snívajúcich, že sa z nich stanú novinárky. Je to síce jednorázovka, ale bude mať viac častí. Dúfam, ale, že sa mi ju podarí dopísať do konca mesiaca.
Po večeroch píšuci
Autor Haiiro Paris


1. kapitola - Dabing, nebo titulky?

13. listopadu 2013 v 17:52 | Haiiro Paris |  Poviedka na tému týždňa
Matúš sedel rozvalený v lavici a pozeral na učiteľku. Vôbec nechápal o čom tá stará striga trepe. Jej slová mu nikdy nedávali zmysle, takisto ako mu nedávali zmysel ani písmenká a číslice, ktoré zbrklo písala roztrasenou rukou na tabuľu. *Ako je možné, že z a+b zrazu dostala nejakých osem miliónov, veď to nie je možné ! Kde sú tie časy keď som mal jednotky?* zasmeje sa pri spomienke na prvé ročníky základnej školy. Vtedy bol jeden z najusilovnejších žiakov, jeho ruka pri otázke učiteľky letela do vzduchu medzi prvými. Jeho známky len veľmi málo krát prekračovali priemer 1,4.
"Čo je vám na tej rovnici smiešne, pán Varga? A sadnite si poriadne! Kto sa má na vás žiakov pozerať keď tu sedíte ako opilci v krčme! Viem, že je to vaša posledná hodina, ale ešte 45 minút dokážete sedieť rovno."
Matúš nesúhlasne zamrmlal a sadol si poriadne.
"Pán Kelner, pre vás to platí tiež!"
Pozeranie do tabule Matúša o chvíľu prestalo baviť pretože aj tak nerozumel zmesici čísel a písmen. Z vrecka si vytiahol mobil a napísal: Ľudia, keď odtialto konečne vypadneme, nešli by ste so mnou niekto do kina? a dal odoslať svojim spolužiakom. Po chvíli mu prišli nesúhlasné odpovede. *Dočerta aj s mamami, ktorím treba pomáhať pri upratovaní a strážení detí, čo ja som jediný kto poobede nemá čo robiť?* Poslený na koho sa spoliehal, Marcel, ho drgol do chrbta. "Sorry, Mat, ale dnes zas máme kapelu. Ale ak chceš tak namiesto kina prídi pozrieť na skúšku." "Dik, ale raddšej nie." Marcela mal rád, ale to čo hrala jeho kapela bolo na na Matúšov vkus príliš hlučné a tak ho radšej slušne odmietol. *No super, znova budem sedieť doma na zadku, ako nejaký asociál*
"Matúš?" ticho sa ozval dievčenský hlások.
"No?" otočil sa na Karin, ktorá sedela vedľa neho. Trocha ho to prekvapilo, pretože sa spolu skoro vôbec nerozprávali.
"Počula som, že si chcel ísť do kina, ale nemáš s kým."
"To je pravda."
"Ja dnes mám čas, tak ak ešte stále chceš ísť, išla by som s tebou." Hneď ako to vyslovila zazdalo sa jej to príliš trúfalé, veď on sa jej nikdy ani neprihovoril. Keď neprichádzala odpoveď pomyslela si, že spravila hlúposť a tak sa oprela o stôl a nechala si dlhé vlasy padnúť do tváre aby ju nevidel. Tento "skrývací" manéver používala odkedy bola malá. Vedela, že je neúčinný, ale aj tak si často zakrývala tvár vlasmi.
*Och, Karin. Lepšie ako sedieť sám doma, či ? Dokelu, ja neviem. Veď ona je pre mňa úplne cudzia. Ale za pokus nič nedám.*
"Fajn. Rád by som si pozrel Thora, ale to asi nie je tvoj štýl."
"Náhodou, Thor by mohol byť super film."
"Thor, slečna Dubajová? Nemali ste na mysli Ludolfa? O tom sa teraz rozprávame." Karin očervenela a pozrela sa do zeme.
"No tak, slečna, môžte pokračovať v rozprávaní, len by som bola rada ak by ste to teraz zopakovali pred celou triedou."
"Ehmmmm, ja ... " Zakoktala sa Karin.
"Prepáčte pani profesorka, Karin mi rozprávala o tom, ako už v starovekom grésku matematici riešili rôzne úlohy. A nevedeli sme sa dohodnúť ako sa volal najslávnejší učenec." *wooow, aspon moja fantázia ešte funguje keď mi matematika nejde*
"Thor asi nie. A teraz už sledujte dianie v triede, lebo vám budem musieť dať neospravedlnené hodiny."
Karin zašepkala nečuteľné ďakujem.
Matúš vytrhol zo zošit kus papiera, úplne ignorujúc, že na jeho druhej strane boli príklady.
Thora dávajú o tretej, stretneme sa tam, alebo pôjdeme rovno zo školy.
Radšej zo školy, bohvie kedy nás ropucha pustí.
Ropucha?
Hej, matikárka :D
My ju voláme striga.
:D :D tiež výstižné
"Študenti, robím to veľmi nerada, ale dnes vás musím pustiť skôr pretože sa ponáhlam k lekárovi. Zdvihnúš stoličky a v tichosti odísť! A čo najrýchejšie!" To im nemusela dva krát opakovať. Správa o skoršom odchode potešila každého a všetci odišli najrýchlejšie ako sa dalo.
"Čo teraz?" spýtala sa Karin.
"Mne sa teraz neoplatí vracať domov, najem sa niekde v meste, ideš so mnou?" *dokelu, som nejaký príliš priateľský*
"Rada."
Kráčali spolu mestom a do chrbta sa im opieral chladný vietor. Keď prišli do reštaurácie sadli si k stolu úplne vzadu pretože ostatné stoly moli obsadené, reštaurácia praskala vo švíkoch.
"Čo si dáš?"
"Ryžové rezance."
Pokynul rukou dlhovlasej čašníčke, ktoré bola v momente pri ich stole. "Dva krát ryžové rezance."
"O päť minút to bude." A ladne odkráčala smerom ku kuchyni odkial sa na nich usmieval starší japonec.
"A toho Thora chceš s titulkami alebo dabingom?" spýtala sa Karin.
"Určite s dabingom."
"Prečo? Titulky sú ovela lepšie, tie slovenské dabingy stoja za figu."
"Za figu? Hahaha... Aké slušné vyjadrenie. Ale máš pravdu, niektoré sú naozaj nanič, ale aspon im rozumiem."
"Ty máš problém rozumieť filmom s titulkami?"
"No, tak trochu."
"To je škoda. Ja mám oveľa radšej originálne hlasy hercov."
"Tak keď veľmi chceš tak poďme na ten s titulkami."
"Ale nie, veď keď je pre teba lepší dabing tak poďme na dabovaný."
"Ehmm" ozvala sa pri nich čašníčka, "tu sú vaše rezance." A položila pred nich taniere z ktorých stúpali masívne kúdoly pary.
"Ďakujeme."
"No tak čo teda?"
"Och ja neviem."
"Veď ani ja."
"Tak pôjdeme na ten dabovaný." Pomyslela si, že keď už sa sama pozvala do kina, tak sa aspon prispôsobí.
"Okej, to som rád."
A pustili sa do jedla.

Slováci

2. listopadu 2013 v 22:21 | Haiiro Paris |  Úvahy
A začíname. Prvý článok je "úvaha" na tému týždňa.

Slováci. Národ ktorý si v histórii prešiel mnohými zmenami, obdobiami horšími a ešte horšími a teraz je. Neviem popísať či je na tom dobre alebo zle. Mohlo by to byť aj lepšie, ovela lepšie, ale aj horšie. Občas sa o nás hovorí, že sme národ pijanov, čo podľa mňa vôbec nie je pravda. Do celkového povedomia okolitého sveta sa dostaneme len občas, ak nás niekto rozozná od Slovinska, ak vyhrávame v nejakom sledovanom športe, alebo spravíme nejaký veľký trapas (ako napríklad bomba na letisku, alebo preslávené "slovné pošmyknutia" nášho pána prezidenta.
napríklad tieto:
V tomto smere je nenahraditeľná úloha Medzinárodného trestného súdu v multilátnom systéme (multilaterálnom)
Slovensko má skúsenosti z odboja politickej a hospodárskej transformácie (z obdobia)
Demonštrujeme tým zámer byť plnoprávnym členom medzinárodnej donorovskej komunity (donorskej)
Reforma bezpečnostného sektora je kultúrnou zložkou (kľúčovou)
Chcel by som poďakovať Vukovi Jeremovičovi (Jeremičovi)
alebo moje obľúbené: "Ja som veľmi rád, že aj v Organizácii spojených nádorov, názorov, spojených nádor, spojených národov, kde sa rozhoduje o veľmi dôležitých veciach, vždy nájdeme spoločnú reč,")

Jazykom Slovákov je slovenčina. Ľubozvučný jazyk, ktorý sa ževraj veľmi ťažko cudzinci učia. Za uzákonenie tohto jazyka a jeho terajšej podoby je zodpovedný tento švárny bradatý pán. Familiárne nazývaný Ľudko. ALe nemyslite si, že je u slovenských mužov bežná takáto briadka :D

O slovenských ženách sa hovorí, že sú krásne. Prikladám fotky "slovenských celebrít" a jednu blogerku, posúdte sami.

Slováci sú známi aj folklórom, ktorému sa venuje čoraz menej a menej ľudí, ale česť výnimkám !
Ak si dáte náš národ hľadať do Google-u tak vám hneď vyskočia výsledky ako: Slováci v USA, Slováci v Rumunsku, Slováci v Grécku, Slováci v .... a tak ďalej. Vidno, že sme roztrúsený národ.
Väčšina mladých ľudí netúži po ničom inom ako utiecť z tejto krajiny hneď po tom čo dokončia školu. Nemyslím si, že sme na tom tak zle, aby od nás mladí utekali. Ako už bolo spomenuté, niektoré krajiny sú na tom oveľa horšie.
Treba byť hrdý na svoj národ, nehľadať len jeho nedostatky, ale všímať si aj to dobré.
"To Slovensko naše
posiaľ tvrdo spalo,
ale blesky hromu
vzbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo."
Váš, svoj národ nezavrhujúci, Autor Haiiro Paris