Veci nie sú len čierne a biele, existuje mnoho odtieňov šedej.

Sebastian

24. října 2016 v 18:35 | Haiiro Paris
"Bu!" ozvalo sa pri dverách do starej kôlne. Sebastian takmer zletel z balíku sena na ktorom sedel. Našťastie v dverách nestála žiadna obluda z hororového filmu, ale len jeho kamarát Alex.
"Fuj, riadne som sa ťa zľakol."
"Veď to bol zámer, ty pako."
"hahaha, predstav si ako by si sa ty cítil kebyže sedíš v tmavej kôlni a zrazu sa vo dverách zjaví čierna silueta s nožom v ruke."
"nesťažuj sa, veď ty si bol hladný." To už z vrecka v bunde vyťahoval veľkú hrudu syra.
"Dobre, dobre. Ukáž čo si to doniesol."
"Nejakú parenicu od suseda. Mala by byť dobrá."
"Chcieť od teba aj chlieb by bolo asi priveľa, nie?" zaškeril sa na svojho spolužiaka.
"Ale jasné, že nie brácho. Tu máš." z druhého vrecka vytiahol malý bochník chleba. Alex nikdy nenosil tašku a Sebastiana vždy zaujímalo ako sa mu všetky tie veci zmestia do vreciek. On sám tam nosil len mobil a peňaženku.
"Chytaj." Napriahol sa ako hráč baseballu a elegantne hodil kamarátovi kus chleba.
"Hmm, dobrý. Ale je ti jasné, že takto sa veľmi dlho neuživíme."
"No tak, nestresuj. Veď sme zdrhli len predvčerom. Peňazí ešte dosť a keď nebudú tak si to zariadime nejako inak," uškrnul sa na Sebastiana.
"Ty máš vždy na všetko riešenie, však?" podpichol ho, ten deň už snáď päťdesiaty raz.
"To si piš! Veď musí aspoň jeden z nás byť schopný." S úsmevom mu to vrátil a odkrojil si ďalší krajec chleba.
"Že to hovoríš práve ty!"
"Tu máš syr a jedz nech mám od tých tvojich rečí aspoň na chvíľu kľud."
"Ts, ako keby ja som tu bol ten otravný a ukecaný."
"Veď si. Máme to pekne rozdelené. Ja som mozog operácie a ty si taký ten..." začal rozhadzovať rukami, "no videl si Shreka?"
"Samozrejme, veď kto nie."
"No tak ty si ako ten oslík."
"No ďakujem pekne. A odkedy je toto operácia? Proste si zbabelo zdrhol z domu."
Spražil ho pohľadom. V momente akoby vzduch okolo nich o pár stupňov ochladol. "Tak prečo si ešte tu so mnou?" Vtedy Sebastian vedel, že prestrelil.
"Brácho, nenechal by som ťa potulovať sa po svete samého."
"Prosím ťa, nerozprávaj ako keby si prehltol knihu z minulého storočia. Nie sme Tom Sawyer and Huckleberry Finn a nie si ani na hodine literatúry, tu nemusíš šplhať."
"Ale no tak. Ja som to tak nemyslel." Znova ho napadlo, že náladovejšieho človeka ako Alexa asi nestretol.
"Vieš čo..." odkráčal preč a zabuchol za sebou dvere tak, že sa celá kôlňa otriasla v základoch.
Sebastian mal sto chutí odkráčať na vlak a vrátiť sa domov, ale nechať Alexa samého v nejakej dedine nechcel. Bol preňho ako brat, prešli si spolu mnohými vecami. Ale tentoraz to bolo iné. Alex mu odmietal povedať čo sa doma stálo tak zlé, že odišiel preč. Mnoho krát mu hovoril ako utečie, ako sa už viac nenechá komandovať, ale vždy keď mu ochladla hlava povedal, že to bolo len tak a život išiel ďalej.
Povedal si, že sa naňho nevykašle a ostane s ním a tak je zbytočné príliš uvažovať. Keď sa vráti a bude znova fajn, pokúsi sa to od neho vytiahnuť.
Zvalil sa na improvizovanú posteľ, ktorú tvorila deka na kôpke sena a pod hlavu si zmotal Alexovu mikinu. Keby nebol odišiel mohol ju mať ako vankúš on, jeho chyba, pomyslel si. Ešte chvíľu bol hore a cez diery medzi spráchnivenými doskami tvoriacimi strop kôlne sledoval hviezdy. Bolo mu ľúto, že v meste ich nie je vidieť, mal ich rád. Po chvíli ho zmohla únava a ani si nevšimol kedy sa Alex vrátil.
"No ty si fakt kamoš, zaberieš celú deku a ešte mi aj vezmeš mikinu." Otočil sa a rozhodol sa, že pohodlnejšie ako na doskách kôlne sa vyspí vonku na tráve a tak sa tam aj rozvalil.
Ráno však zistil, že to nebola až taká dobrá voľba. Oblečenie mal celé mokré od rosy.
"Au, čo to sakra robíš?" ozvalo sa hneď po tom ako Alex spiacemu Sebastianovi vytiahol spod hlavy svoju mikinu.
"Nemal si mi brať moje oblečenie." Zasmial sa.
"Takže znova kamoši?"
"A čo sme dievčatká v prvej triede aby sme si museli hovoriť, že sme kamaráti?" vzdychol si a pokračoval: " a samozrejme, že áno. Len sa pokús mi nebrať moje veci."
Sebastian bol rád, že sa všetko vrátil odo starých koľaji.
"Ts ts, nevieš náhodou kto má so sebou môj ruksak?" odpoveďou mu bol, nie príliš kamarátsky úder do pleca.
"Nerozmýšľal si nad kariérou profesionálneho boxera?"
"Keď už to hovorí, tak by to možno nebolo zlé. Je najvyšší čas začať trénovať." A tak Sebastian utŕžil ďalšie údery do pleca, tento krát však menej silné.
"Vieš o tom, že boxovacie vaky by nemali byť živé?"
"Naozaj? To mi nikto nepovedal," a pokračoval v udieraní.
......
Alexovi už po tisíci raz v ten deň zapípal mobil.
Kde si?
Prečo si preč?
Vráť sa
Odpisuj
Viem, že si to čítaš, neignoruj ma
50
60
80 krát som ti volala, budem pokračovať kým mi nezdvihneš
Prosím,
Odpoveďou bolo len: Nechaj ma tak
Prečo mi to robíš?
si pre mňa všetko
nechcem ťa stratiť
si môj svet, môj život
Zasa odpovedal len jednoduchým: Nechaj ma tak
Vysvetli mi to
prečo si sa na mňa vykašlal?
prečo ja?
ubližuješ mi
haloooooooooo
kde si?
ak sa nechceš vrátiť, pôjdem za tebou
kamkoľvek budeš chcieť
ty ma už viac nemáš rád?
alebo si nikdy nemal?
Takže to všetko bola len hra?
Nič pre teba neznamenám?
zdrhnúť s kamarátom kľudne, ale odpovedať mi nič....
Prosím, nechaj ma
Zas? Nič iné nevieš povedať?
aký si bol výrečný keď si mi hovoril, ako veľa pre teba znamenám a teraz?
pozri sa na seba!

"Dávaj pozor aby ti ten mobil nevybuchol z toľkého vyzváňania." Zakričal naňho Sebastian z druhej strany záhrady.
"Sklapni." Zakričal mu naspäť Alex.
"Ja som celý čas ticho. To len hrdlička otravuje." Sadol si k nemu na lavičku pred kôlňou.
"Prosím, volaj ju Sára."
"Keby si bol zahodil mobil ako ja, tak teraz nás to tu neotravuje."
"Jasné. A okrem toho by sme nevedeli aký je čas a nemali by sme ako telefonovať."
"A komu by sme telefonovali?"
"Neviem."
"Napríklad by polícii, ktorá nás už určite hľadá."

......
Sebastian sa práve z rebríka naťahoval po najväčšiu hrušku, ktorá však visela tesne pod vrcholcom stromu keď sa zrazu pred ním zjavilo malé ryšavé dievčatko. "Ahoj," veselo naňho zvolalo. Sebastian takmer spadol z rebríka. "A.. a... ahoj." Vykoktal.
"Čo robíš v našej záhrade?" spýtala sa a obdarila ho obrovským úsmevom pri ktorom sa jej ukázali jamky v lícach.
"Ja? No ja tu...."
"Zbieraš hrušky, to som si všimla." Sebastián sa musel zasmiať
"Áno, to si trafila. Zbieram hrušky."
"Ale podla toho ako si sa zatváril keď som prišla mám pocit, že naši o tom nevedia."
"No.. nevedia." Podal jej jednu z hrušiek a sadli si vedľa seba na trávu.
"Mamička by nebola veľmi nadšená keby ťa tu našla. A čo tu teda robíš? Okrem toho, že vyjedáš dedkove hrušky?" takmer mu zabehlo sústo. Avšak táto malá priamočiara dievčinka sa mu pozdávala.
"S kamarátom sme na ceste a nemali sme kam ísť a tak sme tu."
"A prečo ste nemali kam ísť?"
"Vieš my ... no ... to je zložité?"
"Myslíš? Tak to skús nejak zjednodušiť."

"Dobre, ale sľúb, že to nikomu nepovieš." Dievčatku pri zmienke o niečom tajnom zaiskrili oči.
"Čestné skautské."
"Ono je to tak, že kamarát už viac nemohol byť doma a tak odišiel. A nechce aby ho našli."
"Kamarát? A prečo nebývate u teba ale u môjho dedka v záhrade?"
"No vieš, u mňa v byte by ho ľahko našli a musel by sa vrátiť domov."
"Jasné," chápavo prikývla.


 

Dôvera

12. května 2016 v 18:44 | Haiiro Paris
Mladá, dôverčivá...
Taká som bola než prišiel zlom. Z čista-jasna sa zrazu môj svet zatemnil a ja som zrazu začala upodozrievať všetkých. Aj svoju druhú polovicu.
Celú mladosť som si nadávala za svoju naivitu, ale svet bol oveľa krajší keď som si o každom myslela, že hovorí pravdu, môžem mu dôverovať, môžem mu povedať čo chcem, tajomstvá zostanú tajomstvami.
Ale zrazu keď mi spadol z očí závoj bezhraničého dôverovania, videla som ako mi klamal do očí. On, ona, aj ďaľší.
Bolo mi priam na vracanie. Ten rozhovor mi prišiel tak komický. Z úsmevom na perách sme si z očí do očí klamali.
Nachádzam v sebe otázku, načo sú v tejto dobe teda vôbec vzťahy?
Nie sú náhodou priateľstvá a vzťahy o dôvere, o porozumení?
Klamstvo je v šade okolo nás a až v tomto veku som si v plnej miere uvedomila, že je to asúelt ľudského života v ktorom sa treba naučiť plávať.
Ale teraz podozrievam každého, bojím sa čo si hovoria za chrbtom, cítim sa trápne keď viem, že to čo od niekoho počúvam je klamstvo! Blud!
Tak málo chcem od ľudí.
Trošku úprimnosti.
Pravdy.
Ako môže celý svet takto fungovať? Veď aj tie "dobré" milosrdné lži. Alebo to, že čo človek nevie to ho nebolí. Chcla by som sa vrátiť do rokov detskej naivity.
Chcem aby boli ľudia ku mne úprimní. Ale myslím, že proste nebudú. To nie je vec, ktorá by sa dala niekomu nanútiť.

Ako si mám vybrať ľudí, ktorím môžem veriť?

Sama

12. května 2016 v 18:35 | Haiiro Paris
odsúsená na zánik?
hľadám svetlo
opustím niekedy nepriehľadnú tmu?
odpoveď nevie nik
 


Moje lásky

12. května 2016 v 18:30 | Haiiro Paris
Nechápem čo cítim.
Do akej miery je to priateľstvo? Kde začína láska?
Mnohokrát mám pocit, že nie som schopná priateľstva s mužmi. Dá sa to? Prečo v každom rozhovore nachádzame flirtovanie? Ako vlastne fungujú priateľstvá medzi mužom a ženou?
Oscilujem medzi chvíľkovou nenávisťou a myšlienkami aké by to bolo kebyže sme boli spolu. Kebyže si ma bol býval chcel... Ale nie, ty si ma nikdy nechcel, aj keď som ti otvorila svoje srdce...
Prečo mám stále ten zvlášty pocit v žalúdku keď sa spolu rozprávame? Prečo tebe prehliadam v rozhovoroch drobné urážky, škaredé slová a inému to zas vytýkam.
Verím na osud. Stále si hovorím, že našim osudom nie je byť spolu. Keby bolo tak už chodím s tebou, nie?
Ale bojím sa typického scenára, že sa stretneme po pár rokoch a uvedomíme si, že náš život bol len chyba, že úpráve ty si ten s kým budem šťastná. Ale potom ma zas udrie tá pravdivá myšlienka, že ty si ma nikdy nechel, NIKDY, NIKDY!!!
A ešte si sa mi čudoval a vyvracal mi myšlienku, že ma nikto neche.. ale veď ani ty si ma nechel.

Viem, že moje srdce je otvorené mnohým. Moja duša je plná príbehov, neviem si predstaviť jeden život. Chcela b som zažiť všetky druhy lásky, rôzne pocity, počuť všetky pekné slová.

Ty, láska a knihy

12. května 2016 v 18:25 | Haiiro Paris
Dá sa pochopiť láska bez čítania kníh?
Dokáže niekto pochopiť jej pravý význam bez toho, že by videl ako sa tento cit prežíva? Prichádza prežívanie lásky jednoducho prirodzene?
Ja by som bez kníh asi nevedela koľko rôznych foriem lásky existuje. Koľkokrát by som si ani neuvedomila, že to čo som k nemu, či inému cítila bola láska. Alebo aspon jedna z jej mnoha foriem.
Naozaj vieš žiť lásku aj bez toho aby si videl ako sa to dá inak? Ako sa dá láska prežívať viac? Nemyslím si, že tvoje srdce je naplnené, nemyslím si, že tvoja duša vie čoho je schopná.
Nenazývala by som to povrchným citom, ale jemné odtienky zaľúbenia vynárajúce sa v našich životoch by mali za sebou niesť veľkú rieku myšlienok, pocitov, emócií.
Povieš mi niekedy, že som ti chýbala? Prečo?? Lebo necítiš, že by som ti mohla chýbať.
Povieš mi, že ma máš rád? Načo?? Veď o ževraj viem.
Tak kladiem otázku aj vám ostatným, myslíte, že človek je plne schopný pochopiť posolstvo lásky bez kníh?

stratená v známom 1.

3. listopadu 2015 v 21:06 | Haiiro Paris |  Kapitolové
Sedela som na fontálne a pozorovala holuby. Už dobrých dvadsať minút sa prechádzali dookolo po šedých kachličkách, ktoré snáď zažili aj prvú svetovú vojnu. Celý tento architektonický zázrak, bol z doby kamennej. Tuším som počula, že tá fontána v svojej dobe vyhrala aj nejaké ocenenie, čo sa mi, ale nechcelo veriť.
Dúfala som, že nezačne pršať. Slnko síce nevyšlo už dobrých pár dní, mraky len výstražne sedeli na oblohe, ale nevypadla z nich ešte ani kvapka. Bola by som veľmi nespokojná keby sa tak stalo práve teraz, veď nečesala som sa skoro hodinu, aby som nakoniec vyzerala ako zmoknutá sliepka.
Napriek tomu, že som sa celé ráno chystala, vstala som dostatočne skoro aby som mala ešte aj pred školou čas. Aj so zastávkou na kúpenie si kávy mi ostávalo skoro dvadsaž minút do začiatku vyučovanie. Moje obľúbené latte mi už takmer vychladlo, ale ja som ho radšej pila pomaly pretože som nemala čo iné robiť.
Zrazu objekt môjho pozorovanie, áno tie extrémne zaujímavé našuchorené holuby, vzlietli v chaotickom kŕdlli a preleteli do kríkov pár merov odomňa. Zdvihla som pohľad aby som zistila kto mi narušil zábavu. Uvidela som jeho. Typická voľná košela s rozopnutým gombíkom zastrčená v svetlých rifliach, hnedé rozfúkané vlasy a okuliare v striebornom ráme. Rozhodne s úsmevom na perách kráčal ku mne.
"Dobré ránko pán profesor."
"Dobré ráno, čo ty tu takto?"
"Ale prišla som skoro a nemám čo robiť, nejak ma to neláka ísť dnu, aj tak máme vždy zamknutú triedu." A mám príliš pekný outfit aby som si sadla na chodbu pri triede ako som to robievala kedysi, dodala som si v hlave.
"A ták, idem ja, vidíme sa na hodine."
"Dovidenia." Vyčarila som úsmev, ale vlastne mi celá táto konverzácia prišla zbytočná a možno aj trošku trápna, ale tak čo, aspon sa snažil byť milý. Bolo mi ho celkom ľúto, bol to dobrý chlap, len nejak ho bohužiaľ nikto v našej triede nemal rád. Dobre, možno nie úplne všetci ho neznášali, ale neptril k obľúbeným profesorom.
"Ahooooj." V diaľke na mňa mávala Jana. Už som si zvykla, že ma takto strápňuje pred celou ulicou, naštastie v blízkosti sedela len skupinka bezdomovcov. Zobrala som si kabelku a vykročili sme spolu ku škole, po ceste som vyhodila pohár z nedopitého studeného latte.
Usmial sa na mňa, ako mi pridržal dvere keď som vchádzala do školy. Určite zas fajčil na lavičke pred školou, akoby mu vôbec nevadilo, že dával študentom zlý príklad.
"Počúvaj, nevieš kde sme?"
"Veď ja neviem ani len kde má hodinu moja skupina," zasmiala som sa, "ale pri skrinke ti poviem." Ako sme šli dlhou chodbou hrabala som sa v kabelke. Aj keď si vždy hovorím, že si zapamätám kam si dám kľúče, tie malé potvory akoby sa predomnou schovávali. Až keď som si povyberal zvyšné veci šťastne sa na mna usmievali na dne tašky, akoby im robilo radosť, že sa hnevám. Keď som si odložila kabát a vzala knihy konečne som sa pozrela kde teda máme hodinu.
"Ja ti tak závidím. Vy ste hneď tu vedľa a my až na treťom. Hneď zrána rozcvička po schodoch."
"Nemáš čo závidieť, radšej by som išla aj na desiate, kebyže nemusím vidieť Ropuchu."
"Aspon to máš hneď za sebou. My najskôr Sida, potom telesnú a potom ešte aj Ropuchu. Na umretie tento deň." snažila som sa, napchať si všetky knihy do kabelky, aby som ich nemusela mať v ruke.
"No dobre, dobre. Ale nesťažovala by som sa kebyže zaspí a nestihne našu hodinu. Alebo keby sa jej pokazila električka..." Jana začala jesť. Ešte len prišla do školy a užť jedla, ja som v škole ani len nemala chuť jesť.
"Hahaha, tá striga by sem prišla aj na metle keď by sa jej pokazila električka. Veď vieš ako Ropuške záleží na každej jednej minúte kedy môže preberať." Bohužial sa mi nepodarilo dať knihy do kabelky a tak som angličtinu musela niesť v ruke spolu s vreckom s úborom na telesnú.
"Idem ešte na wecko." otočila sa Jana a so žemľou v ruke odkráčala preč, bez pozdravu, ako inak. Bola trochu svojská, ale mala som ju rada.
"Dobré ráno." ozvalo sa mi za chrbtom.
"Ahoj Karol, ako sa máš?" Trochu som sa začudovala jeho prítomnosti, pretože blicovanie prvých hodín bola jeho špcialita. Ehm, takisto aj druhých hodín, celých dní.
"Dobre, neodnesiem ti to?" Odmietla som mysliac si, že toho mám málo, ale už na začiatku schodiska som to oľutovala. A to sme mali pred sebou ešte tri poschodia. Zvyšok schodiska sme prešli mlčky.
Pred triedou nás už čakali zdeprimované tváre našich spolužiakov. Z ich očí kričal smútok a nechuť, typickí študenti.
"Čauteeee."
"Ahoj." ozvalo sa znudene. No pekne, akoby ani nemali radosť, že ma vidia. No dobre, srandujem, neočakávam radosť z pohľadu na mňa, ale keby aspoň ocenili moju námahu s kučeravými vlasmi. Keďže moje lokne nikoho nezaujali tak som sa pridala k sediacim na parapete a začala si opakovať to z čoho nás Sid chcel skúšať.
Privalil sa ako veľká voda tesne pred zvonením. Ten chlap ma vážne hneval svojou dochvíľnosťou, veď keby na zazvonenie len vyšiel z kabinetu a ubral nám tak aspon pár sekúnd z hodiny. Lenivo som sa vybrala do triedy, samozrejme široko sa naňho usmievajúc, dúfajúc, že ma nebude skúšať.
Buchhhh... ozvalo sa na celú chodbu ked som vyšla z triedy. Ten truľo ma vyskúšal, akoby nepochopil moje veľavýznamný úsmev zanemanúci, že nič neviem. Možno som to trochu prehnala s tým zabuchnutím dvier, keď ma zhovievavo počas hodiny pustil na toaletu. Ale prečo ma do kelu skúšal?? Akoby tam nebolo štrnásť ďalších ľudí... ale tak nemôžem sa sťažovať, mohlo to byť aj horšie ako 2/3, ale poriadne mi to pokazí priemer. Ja mám rada keď mám jednotky, ale musím priznať, že som tomu nevenovala dosť času. Vlastne žiaden, ale komu by sa chcelo nosiť si domov knihy z angličtiny a niečo sa učiť? pfff...
"Ale slečna, toto sa robí?" vytrhol ma z úvah jeho hlas. Ani som si nevšimla, že kráčal po chodbe oproti mne, taká som bola zamyslená nad tou tragédiou na hodine.
"Ach, prepáčte pán profesor, ja som nechcela," vlastne som ani tak neklamala, predsalen aj prievan v tom zahral svoje.
"Mne sa nemusíš ospravedlňovať, ale nemyslím, že pán Andrews ocení, že si skoro rozbila dvere."
"Tak zas nedramatizujme, iba som ich trochu zabuchla." oponovala som mu. Čo vlastne robil v strede hodiny na chodbe, veď je to profesor, má byť v triede a pekne učiť.
"Ako myslíš." otočil sa a odkráčal smerom ku kabinetu.
No toto mi naozaj chýbalo, aby ma ešte Kajer poúčal. Pri pohľade do zrkadla som si všimla, že sa červenám, no paráda, pomyslela som si. To, že som sa niekedy nekontrolovateľne začala červenať, som naozaj nemala rada. Niektorí ľudia tvrdia, že červenanie sa je milé, ale pardón, čo je milé na tom, že vyrerám ako paradajka, paprika či rak?
Môj prvý poprázdninový deň teda začal naozaj parádne...

stratená v známom

28. října 2015 v 22:33 | Haiiro Paris |  Úvahy
Svetlé vlasy sa rozleteli vzduchom, čierna čipka ledva zahaľujúca krivky jej zadku taktiež. Rýchlo sa točila, cítila sa ako čierna víla, baletka, alebo čarodejnica. Nevedela sa rozhodnúť, ale vyžívala sa v pohľadoch okolostojacich. V hlave jej znela pieseň, v ušiach hluk z chodby kde stála.
Usmiala sa naňho, prehĺbila ich pohľad, nebolo to správne, vyžívala sa v tom. Cítila ako jej v žilách prúdi moc na okamihom, nad sebou, nad ním, nad všetkým.
Slzy jej vyhŕkli do očí, rozbehla sa, zastala, vzpriamila sa. Cítila sa mocná, vykročila pevným krokom. Zároveň si nevážila samú seba, chcela sa mu hodiť okolo krku a objímať sa, aj keď to nebolo správne. Chcela sa rozdať všetkým naokolo aby z nej nezostalo nič, tá schránka ju len ťažila. Slza jej vytiekla z oka, utrela ju, s úsmevom na perách a fingovaným smiechom sa znova cítila silná. Dokážem čokoľvek, putovalo jej mysľou, zároveň tušila, že nedokáže nič.
Ako môže odísť od všetkých v jej okolí?
Alebo len on. Veď to boli len samé chyby. Chcela to začať znova. Nebol chyba aj on? Nebola chyba ona? Bude to lepšie? Horšie?
Toľko vecí sa môže pokaziť. Napraviť sa nedá žiadna. Prečo si len všetko pamätá? Hahaha... keby všetko. Bohužiaľ všetko zlé.
Môže však ona za to, že tam bola iná a ďalšia a ďalšia a ďalšia. Ale zaňho môže ona. Vraciame sa znova na začiatok, nie ten úplný, nejdeme si tu rozprávať ako sa narodila, alebo kto bola, ale na začiatok chýb, tam je ona. Keby len začiatok. Koniec a aj stred patria jej. Trochu sebakritiky by nezaškodilo. Alebo káva so šlahačkou, či pohár vína.

Áno, sú tu trpiaci,
chudáci,
chorí,
zlí,
ale čo je v tomto zmätenom, popletenom svete ona?
Chudera, zlá trpiaca svojími starosťami s chorých srdcom plačúcim každým dňom, kvôli maličkostiam, avšak tie majú váhu slona, zahaľujú celé jej vnúto.
Ako je možné, že vnútri žije niečo iné ako navonok.

Áno, je to klamárka.
Oklamala teba, jeho, jeho, ju, možno aj teba ak si ju stretol.
Never jej. Oklame ťa, alebo nie, možno zrovna teba nie, možno ju budeš chápať, milovať otvorí sa ti. Hahaha... koľké ilúzie, oklame ťa takisto ako tých ostatných. Ale neber to tak zle, možno budeš patriť len do skupiny oklamaných milostivo, aby si sa ňou nezaoberal, budeš len oklamaný, že jej je fajn, tak ako má byť. Alebo ťa zavalí planými sľubmi, odpovie ti neviem, len aby sa vyhla odpovedaniu.

Kde sa stratilo to bezhlavé zaľúbenie sa? Bolo tam niekedy?
Neváži si sama seba.

A kto je ona? Si to ty, som to ja?
Môžeme sa v tom nájsť viacerí... alebo ani nie... veď predsa, nie sme všetci rovnakí, toto je ONA. Jej život je krásny, škoda, že len v snoch, predstavách. Tam je špeciálna, zaujímavá a krásna.

uvažujúca, snívajúca Haiiro Paris

1. kapitola

4. září 2015 v 23:26 | Haiiro Paris |  Kapitolové
"Charlie?"
"Hm?" Ryšavovlasá dievčina sa prevalila na druhý bok.
"Už je ráno, treba vstávať." Znova sa prevalila a pozrela sa na hnedovlasého chlapca, ktorý ju budil.
"Ouu," zjajkla a odsunula sa na vzdialenejší koniec postele.
"Wait, wait, wait ... ty si kto?" spýtala sa a jej oči boli dva krát také veľké ako obyčajne.
"No, to by si mala vedieť," zasmial sa, "ty si toho veľa nepamätáš, že?"
"No, no," zakoktala sa, "ani nie."
"Tak poďme na to od začiatku, čo si pamätáš?"
Pohodlnejšie sa usadila, ale stále bola čo najďalej od neho.
"S Dey sme išli do baru, lebo chcela ísť baliť nejakých chalanov. Potom odo mňa odišla a ja som sedela sama v boxe a pila džús. Potom som išla tancovať, ale čo sa dialo potom si už vážne nepamätám."
"Džús?"
"Jasné, že džús, čo si o mne myslíš?"
"Tak ked mi ťa priviedla tá hnedovláska, bola si dosť pod parou."
Znova sa zatvárila začudovane, "Ja a pod parou? Veď ja nepijem ani nefajčím. A kto ma to doniesol?"
"No neviem čo si mala, ale triezva si zrovna nebola. A ja netuším ako sa volal, prišla so Samom."
"Och a kto je Sam?"
"Môj brat."
"A znova sa dostávame k otázke, že kto si ty."
"Ja som Alex," vystrel k nej ruku, "teší ma."
"Aj mňa, ale mám taký pocit, že už sme sa zjavne zoznamovali keď vieš ako sa volám."
"Ale ty si to zjavne nepamätáš." podpichol ju.
"Dobre, dobre. No a čo sa teda stalo?"
"Popravde toho neviem oveľa viac ako ty. Môj brat sem prišiel s tou hnedovlákskou, Dey, že či by ťa tu nemohol nechať. Keď som videl, ako si vyzerala tak som nemohol povedať nie, v tom stave by si sa asi ďaleko nedostala a Sam a Dey vyzerali, že amjú ešte plány." Zašklabil sa.
"Och, to je ťava takto ma tu nechať cudziemu človeku. A kde to vlastne som?"
"No predsa u mňa doma."
"Jaj, to mi došlo, dokelu. Kde mám veci? A čo sa stalo potom ako ma sem dovliekli?"
"Veci máš v hale tam kam ich položili. A čo sa stalo? Snažila si sa skamarátiť," zasmial sa a chcel pokračovať.
"Skamarátiť? Ako to prosím ťa, myslíš?"
"Normálne, pekne si mi začala rozprávať o sebe."
"A ako veľmi do detailov som zachádzala?"
"No viem napríklad, že ponožky si vyberáš podľa nálady, že mačke dávaš pusu na čelo keď ideš spať a podobné perly."
"No to je vážne super. Heslá na účty som ti náhodou tiež neprezradila?" Spýtala sa ironicky.
"Hej. Na facebook máš 0223asd. Len mail si mi nejak zabudla povedať."
"Facepalm, toto nie. Ja som vážne vykecala niekomu cudziemu aj heslá?"
"Zjavne," zasmial sa, "dáš si niečo na jedenie?"
"Hej, vďaka. Koľko je vlastne hodín?" pri pohľade na okno nezistila lebo bolo zastreté.
"Tak okolo štvrtej."

Wild cat party

4. září 2015 v 23:23 | Haiiro Paris |  Kapitolové
Nádych a výdych, nádych a výdych, opakovala si dievčina pred schodiskom vedúcim do baru. V sedemnástich rokoch sa na takéto miesto chystala po prvý krát. Vedela, že ostatné dievčaá z jej triedy navštevujú kluby už od mladšieho veku, ale ona nikdy nemala chuť ísť na takéto miesto. Jedného dňa jej to yačalo vŕtať v hlave a tak sa ocitla pred schodiskom a srdce jej bilo. Zbežne skontrolovala svoj vzhľad v zrkadielku, ale aj tak poriadne nič nevidela pretože pouličná lampa nevydávala veľa svetla. Keď odchádzala z domu, bola spokojná so svojim make upom, ktorým sa inšpirovala na internete, ale teraz sa jej zdali trblietky príliš výrayné a linky príliš hrubé. Taktiež si nebola istá presvitným tričkom kúpeným len na túto príležitosť o ktorom pochybovala, že si ho ešte niekedy oblečie. Ale tak dress code, bolo mesh oblečenie a tak nemala na výber. Koženkovú sukňu si stiahla nižšie, ale ako sa vybrala dole po schodoch vyhrnula sa jej vyššie ako pôvodne bola. Mala pocit, že schodisko shádza až do stredu zeme, ale našťastie sa po ďalšiej zákrute objavili dvere. Keď ich otvorila ovalil ju opar dymu a hlasná hudba. Prešla popri tanečnom parkete a sadla si k baru. Objednala si džús a pozorovala tancujúcich. Po pár minútach sa jej atmosféera klubu dostala pod kožu a tak sa rozhodla pridať k tancujúcim. Nesmelo sa začala pohupovať v bokoch na kraji davu tancujúcich. Privrela oči a nechala sa unášať rytmom pesničky. Ani nevedela ako a ocitla sa v strede masy tancujúcich. Skrúcala sa spoločne s ostatnými na okolo. Keď sa k nej prilížil jeden chlap najskôr jej to bolo nepríjemné, ale povedala si, že predsa dnes nebude konyervatívna a oprela sa oňho a pohybovali sa spoločne. O chvíľu ho vystriehal iný. A potom ďaľší. Keď sa vystriedali asi tri pesničky začala na ňu padať únava a presunula sa k baru. Zosunula sa na vysokú stoličku v kúte kde hudba nehrala až tak hlasno a ani lasery a reflektory neblikali tak silno. Chvíľu oddychovala a nevšimla si, že ju sledujú dva páry očí. Tie ju sledovali aj keď sa vratkým krokom vybrala k záchodom. Cestou rozmýšlala, že vysoké topánky, ktoré zvolila na dnešný večer neboli zrovna najlepšou voľbou obuvi. A bola rada, že má tričko z tak tenkého materiálu pretože po tanci jej bolo značne teplo. Keď za sebou zavrela vchodové dvere do záchodu prekvapilo ju, ako dobre tesnia pred hudbou a dymom. Mala pocit akoby sa ocitla v úplne ienej budove ako tá v ktorej sa nachádzala.
Oprela sa rukami o umývadlo a zahľadela sa na svoj obraz v zrkadle. Oči červené od dymu, pracne zapletené copy rozpadnuté. Rozpustila si aj zvyšok vlasov, potriasla hlavou a nakoniec si prešla prstamy cez vlasy v snahe o vytvorenie ako takého účesu. Nakoniec si pustila studenú vodu a opláchla si v nej ruky, aby aspon trochu znížila telesnú teplotu. Keď sa otočila na odchod skoro vrazila do ženy, ktorá práve vchádzala. Pri bližšom pozretí sa na jej tvár jej pripomínala transexuála. Doteraz si myslela, že jej spolužiačky to preháňajú s makeupom, ale toto bol naozaj extrém. Jej tvár vyzerala ako nevydarená maska. Obišla ju s mierne vypleštenými očami pretože sa nemohla vynadívať.
Vrátila sa znova k baru. Jeden z párov očí, ktoré ju predtým pozorovali tam už nebol, ale tie druhé boli na ňu znova upreté. Tentoraz si pohľad neznámeho muža všimla. Rýchlo sklopila pohľad do zeme a odkráčala k baru na miesto kde sedela aj pred tým. Odhrnula si vlasy, ktoré jej spadli do očí a pozrela sa smerom kde sedel ten muž. Stále na ňu pozeral. Zas uhla očami, ale potom si to zormyslela a odvážne sa naňho zahladela. Vysoký blondiak si prešiel prstom po perách a zažmurkal na ňu. Ona naňho žmurkla tiež a tým pristúpila na hru. Bola tu po prvý raz a tak ešte nevedela ako to chodí. Zarazilo ju keď muž prerušil očný kontakt a privolal si barmana a niečo mu hovoril. Teda asi skôr kričal, lebo hudba bol anaozaj hlasná. O chvíľu na to jej ten istý barman priniesol nejaký miešaný nápoj s tým, že jej ho posiela ten muž. Zmätene sa pozrela jeho smerom. On len zakývl hlavou ako pritakanie. Nesmelo sa napila oranžovej tekutiny. Chutila sladko a prekvapivo dobre. Pomaly vypila celý pohár a o chvíľu na to pred ňou pristáli dva malé poháriki s priesvitnou tekutinou. Znova sa chcela pozrieť na neznámeho, ale keď otočila hlavu jeho smerom už tam nesedel.
Na uchu ju pošteklil dych, keď sa spoza jej chrbta ozvalo, "Ahoj, mačička," a na boku jej pristála ruka. V úľaku jej srdce vynechalo aj zo dva údery a vykoktala pozdrav neznámemu. "Niečo som nám objednal," znova hovoril tesne pri jej uchu a ona mohla cítiť jeho mužnú vôňu zmiešanú s cigaretovým zápachom. To, že bol tak blízko by jej bežne bolo dosť nepríjemné, ale bola otupená cigaretovým oparom a aj ten sladký drink bol zjavne silnejší ako sa jej zdalo. Predsa len nebola zvyknutá na alkohol.
"A čo to je?" znova sa natočila hlavu, ale sedel presne za ňou a tak ho poriadne nevidela.
"Vodka, mačička." a položil jej ruku na stehno a tým sa ocitla v jeho objatí. Druhou rukou zobral vodku a na ex ju do seba nalial. Aj ona ju vzala, ale len z nej ochutnala, "fuj, veď je to odporné."
"Čo, nepočul som." Musela sa otočiť celá a tým striasla jeho ruku zo stehna a zopakovala do mu to tesne pri uchu.
"Ale notak, vodka ti nemá chutiť. Exni ju." Poslúchla ho a na jeden hlt vypila zvyšok pohárika. Vtedy vôbec nerozmýšlala nad tým, že pije alkohol, ktorý jej nechudí a nejaký muž ju chytá a volá ju mačička. Príliš sa nechala uniesť atmosférou.
Blonďák objednal ešte dve vodky a tentoraz tú svoju už na prvý raz vypila na ex. "Chceš cigu?" spýtal sa vyťahujúc krabičku. "Nie... alebo vlatne, daj." keď už dneš porušila takmer všetky svoje zásady tak prečo nie aj tú o nefajčení. Pripálil jej cigaretu a ona si z nej potiahla. Vdýchnutý dym mal sladkastú chuť, ktorú však stále prebíjala chuť alkoholu, ktorá zostala po vodke. Vyfukujúc dym sa oprela o jeho hruď pretože sa jej zatočila hlava. Mala pocit akoby to všetko čo sa dialo bol len sen. Akoby to ani nebola ona. Keď takto uvažovala jej ucha sa dotkli teplé pery. Po tomto jemnom bozku sa jeho pery presunuji aj na krk a neprestávali ju bozkávať. Telom jej prešiel nával tepla ako sa jej búrili hormóny. "Poď, ideme niekam kde je kľud." Chytil ju za ruku a viedol ju k zadnému schodisku vedúcemu von. Namiesto toho aby vyšiel schodmi však zabočil do tmavého výklenku, ktorý si pri vstupovaní do klubu ani nevšimla. Oprela sa o stenu, ktorá príjemne chladila a zpredu sa na ňu natlačilo jeho teplé telo. Cez tenkú látku trička cítila ako rýchlo mu bije srdce.
Avšak oni dvaja neboli jediný, kto vyšiel na chodbu. V tme stál aj niekto iný. Musel sa na dievčinu pozrieť znova a to, že odchádzala s týmto chlapom von sa mu vôbec nepáčilo.
Blonďák objal jej útle ramená a pobozkal ju. "Hmmmm, mačička, aká si sladká." Chcel v bozkávaní pokračovať, ale ona sa mu vyšmykla, vyplazila jazyk a odbehla späť do klubu. Chvíľu tam ohromene stál, ale potom sa vybral za ňou. Uvidel ju stáť pri jednom zo stĺpov oblepených malými zrkadielkami. Bola to len zhoda náhod pretože reflektor, ktorý ju osvetloval bol o sekundu na to vypnutý a už videl len tmu. Rýchlo sa vybral tým smerom, ale dostať sa cez tancujúci dav bolo ťažké. Keď sa konečne prebil až k stĺpu, už tam nestála. Rozhliadol sa dookola a uvidel ju pri dverách do toaliet. Prechádzala si prstom po perách, tak ako to predtým spravil on a hypnotizovala ho očami. Vybral sa za ňou nevnímajúc nič okol seba, len hudbu. Keď sa priblížil znova zablikali reflektory, svetlo sa zmenilo na červené a dievčina už nestála tam kde pred tým. Tak ty budeš so mnou hrať naháňačku, mačička, dobre. Stojíš za to.

SHERLOCK – Keď nikotínové náplaste nahradia fajku....

4. února 2015 v 23:21 | Haiiro Paris
Knižnicu nahradil Google, listy a poslov esemesky, klasickú fajku zas nikotínové náplaste. Úbohá paródia na sira Doyla? Nie, jeden z najúspešnejších seriálov britskej produkcie. Tomuto BBC seriálu sa podarilo zdvihnúť novú vlnu "holmesmánie".
Briti sa s modernou adaptáciou tohto príbehu vysporiadali veľmi dobre. Skutočné londýnske ulice vytvárajú skvelú atmosféru, ich tmavé zákutia sú mnohokrát lepšie ako umelo vytvorené kulisy.
Za týmto bezkonkurenčným projektom stoja dvaja scenáristi , legendárny Steven Moffat a Mark Gatiss, ktorý sa okrem tvorby scenára zhostil aj hrania Sherlockovho brata, Mycrofta.
Postavy ani netreba predstavovať, Sherlock a jeho priateľ Watson sú známi aj tým, ktorí knihám veľmi neholdujú. Slovo Sherlock je mnohokrát používané ako synonymum slova detektív.

Doktor Watson je bývalý vojenský lekár, ktorý býva sám a trápia ho nočné mory o vojne. Jedného dňa stretne starého priateľa, ktorý mu pomôže nájsť spolubývajúceho. Tým spolubývajúcim nie je nik iný, ako pre políciu veľmi dobre známy, Sherlock Holmes. Sherlock z jedného pohľadu na Watsona vydedukuje množstvo informácii, aj detaily ako to, že jeho sestra sa pred nedávnom rozviedla a je alkoholička, ale Watson nevie o Sherlokovi nič. Aj napriek tomu sa so Sherlockom dohodne na spoločnom bývaní.
V prvom dieli prostredníctvom Watsona prenikáme do Holmsovho sveta. Vyniknú tu detektívove kladné aj záporné vlastnosti. Či už ide o jeho geniálne dedukčné schopnosti, britský zmysel pre humor, alebo naopak jeho otvorenú aroganciu a pohŕdanie obyčajnými ľuďmi.
Dej je plný rôznorodých prípadov a zaujímavých dialógov. Celý dej je veľmi dynamický a obohatený o kvalitnú hudbu. Tento seriál však nie je založený len na akcii, ale aj na práci so svetlom, farbami a delenými zábermi. Režisér, Paul McGuigan, usúdil, že najnázornejšie a najrýchlejšie je vyrozprávať veci obrazom a nie ich popisovať slovami. V niektorých scénach okolo dedukujúceho Sherlocka lieta dynamická zmes obrázkov a textov vďaka ktorej môžeme pozorovať ako funguje Sherlockov "mind palace", čo je špeciálne zatriedenie jeho myšlienok na uľahčenie dedukcie.
Herecká dvojica Martin Freeman a Benedict Cumberbutch bola výborná voľba. Benedict ako pravý brit stvárnil úlohu Sherlocka veľmi dobre. Táto úloha bola herecky náročná, ale on ju zvládol s nadhľadom a dokázal zaujať nielen ženskú časť publika, ale aj tú mužskú.
Jeho priateľa stvárnil Martin Freeman, ktorý presne spĺňa moju predstavu Watsona. Tento seriál je asi jediná adaptácia, kde sa mi Watson páči rovnako ako Sherlock. Je to možno aj tým, že tvorcovia dávajú obom postavám rovnako veľa priestoru a ich priateľstvo je taktiež výborne vykreslené. Sherlock a Watson sa ako protiklady dopĺňajú, Watson vťahuje Sherlocka do "reálneho" sveta a Sherlock zas uspokojuje Watsonovu túžbu po dobrodružnom živote na ktorý bol ako vojak zvyknutý.
V tomto seriáli môžeme sledovať aj postupnú premenu Sherlockovho charakteru o ktorú sa postaral svojím vplyvom hlavne dr. Watson. To sa vymyká pravidlám televíznych seriálov, kde si s tým tvorcovia nedávajú až toľko práce.
Veľmi sa mi páči aj paralela s pôvodnou knižnou predlohou. Nie len v názvoch, ako napríklad Štúdia v ružovom, Štúdia v šarlátovom, ale aj v postavách, zápletkách a aj jednotlivých replikách. Už len v prvom diely je aspoň dvadsať celých replík, ktoré sú prebrané z originálnych kníh a nenápadne zapracované do deja.
Videla som seriál aj v angličtine aj v slovenčine a češtine a musím poznamenať, že ma preklady trochu sklamali. Mnoho slovných hračiek v nich stráca význam a prekladatelia umelo vytvárajú neprirodzené dialógy.
V celej sérii proti Sherlockovi stojí Moriarty, ktorí sám seba tituluje za Sherlockovho najväčšieho fanúšika a jeho povolaním je poradca pre kriminálnikov.
Každý diel má otvorený koniec a zanecháva diváka v napätí čakať na ďalší diel. Niektoré diely zanechávajú mnoho otázok, iné zas príliš mnoho odpovedí.
Sherlock získal tri domáce televízne ceny BAFTA a to za najlepší scenár v žánri dráma, najlepší strih a herca vo vedľajšej úlohe (Martin Freeman, ako John Watson)
Perličkou je blog doktora Watsona kde publikuje ich vyriešené aj nevyriešené prípady. Tvorcovia seriálu naozaj vytvorili takýto blog, kde si môžeme prečítať články, ktoré sú doplnené komentármi od postáv ako napríklad jeho sestra, či domáca pani Hudsonová.

Na tomto seriáli je len jedna vec, ktorá sa mi nepáči a tou sú dlhé časové odstupy medzi uverejňovaním dielov.

Kam dál